A review by hanazet
Ako som sa naučil rozumieť svetu, by Hans Rosling
5.0
Tak toto bolo príjemné a nesmierne zaujímavé čítanie. Hans Rosling bol - je, lebo v tejto knihe zostáva - obrovský sympaťák, nesmierne vzdelaný a pritom skromný človek. Skvelý rozprávač, ktorý sa rozhodol na konci svojho života podeliť so svetom o svoj príbeh. Hans Rosling je veľmi ľudský - nebojí sa priznať, že chvíľami zaváhal, že pochyboval, že sa zmýlil.
"Pacienti, príbuzní a zamestnanci nemocnice ma naučili, ako sa vyrovnať s vedomím, že nedokážem všetko, čo si zaumienim. Veľmi ťažko som prijímal fakt, že o všetkom nakoniec rozhoduje pacient. Postupne som pochopil, že keď majú ľudia spraviť najťažšie rozhodnutie svojho života, všetci, dokonca aj tí najchudobnejší, ktorí sú často najpoverčivejší, sa v zásade rozhodnú múdro."
Hans Rosling zomrel skoro - vo veku 69 rokov - ale stihol urobiť mnoho a prežiť dobrodružstvá, aké zrejme ako študent ani sám nečakal. Ak by ste teda predpokladali, že pôjde o pomerne nudnú autobiografiu s výpočtom jeho úspechov, veľmi by ste tejto knije krivdili. Na jej stránkach vás čakajú aj situácie, pro ktorých bez preháňania behá mráz po chrbte a tisnú sa slzy do očí. Spolu s Roslingom cítite ťažobu, strach, smútok či sklamanie.
Som nesmierne rada, že som sa s Hansom Roslingom mohla vydať do Afriky, mohla sledovať jeho schopnosť prispôsobiť sa otrasným podmienkam a vysekať z nich maximum, mohla s ním riešiť záhadné ochorenia, tlieskať mu pri každom úspešnom kroku a na záver pocítiť vďačnosť za to, čo priniesol svetu. Klaniam sa, pán Rosling. Otvárate nám oči.
"Vedel som, že študenti majú pravdu v tom, že nemôže každý spotrebúvať zdroje súčasným tempom najbohatších krajín sveta. Spotrebu však budú musieť znížiť práve tie bohaté krajiny. Najchudobnejšie by mali spotrebúvať viac a veľká stredná skupina by sa mala spolu s najbohatšími snažiť o udržateľnú spotrebu. Súhlasilo so mnou len málo študentov, pretože väčšina bola zjavne presvedčená, že chudobní ľudia sú spokojní so životom v dažďových pralesoch a malých osadách. Toto ich presvedčenie ma šokovalo. Až príliš dobre som si pamätal, ako ľudia v chudobných častiach sveta veľmi túžia po elektrine, tečúcej vode, cestách a prístupe k vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti."
"Pacienti, príbuzní a zamestnanci nemocnice ma naučili, ako sa vyrovnať s vedomím, že nedokážem všetko, čo si zaumienim. Veľmi ťažko som prijímal fakt, že o všetkom nakoniec rozhoduje pacient. Postupne som pochopil, že keď majú ľudia spraviť najťažšie rozhodnutie svojho života, všetci, dokonca aj tí najchudobnejší, ktorí sú často najpoverčivejší, sa v zásade rozhodnú múdro."
Hans Rosling zomrel skoro - vo veku 69 rokov - ale stihol urobiť mnoho a prežiť dobrodružstvá, aké zrejme ako študent ani sám nečakal. Ak by ste teda predpokladali, že pôjde o pomerne nudnú autobiografiu s výpočtom jeho úspechov, veľmi by ste tejto knije krivdili. Na jej stránkach vás čakajú aj situácie, pro ktorých bez preháňania behá mráz po chrbte a tisnú sa slzy do očí. Spolu s Roslingom cítite ťažobu, strach, smútok či sklamanie.
Som nesmierne rada, že som sa s Hansom Roslingom mohla vydať do Afriky, mohla sledovať jeho schopnosť prispôsobiť sa otrasným podmienkam a vysekať z nich maximum, mohla s ním riešiť záhadné ochorenia, tlieskať mu pri každom úspešnom kroku a na záver pocítiť vďačnosť za to, čo priniesol svetu. Klaniam sa, pán Rosling. Otvárate nám oči.
"Vedel som, že študenti majú pravdu v tom, že nemôže každý spotrebúvať zdroje súčasným tempom najbohatších krajín sveta. Spotrebu však budú musieť znížiť práve tie bohaté krajiny. Najchudobnejšie by mali spotrebúvať viac a veľká stredná skupina by sa mala spolu s najbohatšími snažiť o udržateľnú spotrebu. Súhlasilo so mnou len málo študentov, pretože väčšina bola zjavne presvedčená, že chudobní ľudia sú spokojní so životom v dažďových pralesoch a malých osadách. Toto ich presvedčenie ma šokovalo. Až príliš dobre som si pamätal, ako ľudia v chudobných častiach sveta veľmi túžia po elektrine, tečúcej vode, cestách a prístupe k vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti."