Scan barcode
A review by hanazet
Nezabudnite na veľrybu by John Ironmonger
4.0
Ako písať o tejto knihe a nespomenúť pandémiu, tému, čo na nás skáče z každej strany, ktorá rozdelila spoločnosť, rodiny, priateľov? Nedokážem to. Situácia, v ktorej žijeme už pridlho, mi asi priniesla priveľa prekvapení. A Nezabúdajte na veľrybu je v istom zmysle kniha o pandémii - hoci napísaná roky predtým, ako sa začalo naše šialenstvo. Zaujíma ma, ako ju vnímali čitatelia v čase, keď vyšla. Ako príliš fantastickú? Ako varovanie, že stačí málo a systém sa rozsype? Či dokonca ako prorockú?
Dnes sa na ňu nevyhnutne pozerám cez to, čo prežívame. A pre mňa bola predsa trošku fantastická.
"Ak sa spoločnosť zrúti, nikto sa nevráti do práce. Vodiči nebudú riskovať život, len aby sa mohli vrátiť za volant. Pracovníci elektrární nebudú chodiť desať kilometrov do roboty peši, riskovať pritom zranenie alebo prepadnutie, len aby spustili stroje. Je to otázka egoizmu. Siete sa zrútia. Dôvera poklesne. Meny sa doslova vyparia. Nemali sme dôvod očakávať niečo iné. Lebo egoizmus je ekonomickou hnacou silou. Tou najväčšou."
Nestalo sa to "zlé", čo John Ironmonger opísal ako dôsledky chrípky, ktorá sa šíri a zabíja nebezpečne rýchlo. A pesimisticky sa obávam, že keby prišlo na takú skúšku ako v knihe, nestalo by sa, žiaľ, ani to "dobré".
Hoci to môže znieť ako neradostné čítanie, Nezabúdajte na veľrybu je v skutočnosti veľmi hrejivá kniha. Cítite v nej viaceré podoby lásky k blížnemu svojmu, čo môže byť v týchto časoch balzam na dušu (odporúčam dávkovať po tom, čo znechutene a šokovane zavriete fejsbúky a internetové diskusie). Okrem toho, Ironmongerov štýl veľmi zľahka zaváňa backmanovčinou či dokonca stefánssonovčinou, pričom autora nepodozrievam z toho, že to bol zámer. Zavedie vás do malej dedinky s jej príbehmi, vzťahmi, postavičkami, tempom a zvykmi a kde sa takmer každý cíti dobre práve takto, Pánubohu za chrbtom (či ako na najmenšom pršteku na nôžke). Pokojný život obyvateľov narušia dve udalosti, ktoré sa odohrajú krátko po sebe - najprv more vyvhrne nahého muža v bezvedomí a potom aj impozantnú veľrybu. A tieto dve bytosti sú zaujímavo prepojené.
John Ironmonger popri príbehu "tu a teraz", teda v zaspatej dedinke St. Piran, rozpráva aj ten "tam a vtedy", teda v bzučiacom biznisúli v londýnskom City. Hlavný hrdina Joe Haak je správny chlap, ktorý ale kedysi nasadol na nesprávny vlak a prakticky sám seba objaví až teraz. Bez toho, aby chcel, stáva sa hrdinom. Je to Joe Haak, kto pomôže zachrániť veľrybu, kto nahromadí zásoby pre celú dedinu, kto počas pandémie pomáha každému, kto to potrebuje. Čo vám poviem, svet potrebuje viac Joeov Haakov.
Nezabúdajte na veľrybu je zmesou príbehu jednej dedinky, jedného človeka, apelu na potrebu ľudskosti, nádeje, že sme predsa len lepší ako vyzeráme, ale aj napätia. John Ironmonger sa nevyhýba brnkaniu na city ani miernemu pátosu, ale je to v miere, ktorá je pre mňa absolútne tolerovateľná. Odporúčam čítať v zhoršujúcom sa počasí a pandemickej situácii, má efekt ako šálka horúcej čokolády.
Dnes sa na ňu nevyhnutne pozerám cez to, čo prežívame. A pre mňa bola predsa trošku fantastická.
"Ak sa spoločnosť zrúti, nikto sa nevráti do práce. Vodiči nebudú riskovať život, len aby sa mohli vrátiť za volant. Pracovníci elektrární nebudú chodiť desať kilometrov do roboty peši, riskovať pritom zranenie alebo prepadnutie, len aby spustili stroje. Je to otázka egoizmu. Siete sa zrútia. Dôvera poklesne. Meny sa doslova vyparia. Nemali sme dôvod očakávať niečo iné. Lebo egoizmus je ekonomickou hnacou silou. Tou najväčšou."
Nestalo sa to "zlé", čo John Ironmonger opísal ako dôsledky chrípky, ktorá sa šíri a zabíja nebezpečne rýchlo. A pesimisticky sa obávam, že keby prišlo na takú skúšku ako v knihe, nestalo by sa, žiaľ, ani to "dobré".
Hoci to môže znieť ako neradostné čítanie, Nezabúdajte na veľrybu je v skutočnosti veľmi hrejivá kniha. Cítite v nej viaceré podoby lásky k blížnemu svojmu, čo môže byť v týchto časoch balzam na dušu (odporúčam dávkovať po tom, čo znechutene a šokovane zavriete fejsbúky a internetové diskusie). Okrem toho, Ironmongerov štýl veľmi zľahka zaváňa backmanovčinou či dokonca stefánssonovčinou, pričom autora nepodozrievam z toho, že to bol zámer. Zavedie vás do malej dedinky s jej príbehmi, vzťahmi, postavičkami, tempom a zvykmi a kde sa takmer každý cíti dobre práve takto, Pánubohu za chrbtom (či ako na najmenšom pršteku na nôžke). Pokojný život obyvateľov narušia dve udalosti, ktoré sa odohrajú krátko po sebe - najprv more vyvhrne nahého muža v bezvedomí a potom aj impozantnú veľrybu. A tieto dve bytosti sú zaujímavo prepojené.
John Ironmonger popri príbehu "tu a teraz", teda v zaspatej dedinke St. Piran, rozpráva aj ten "tam a vtedy", teda v bzučiacom biznisúli v londýnskom City. Hlavný hrdina Joe Haak je správny chlap, ktorý ale kedysi nasadol na nesprávny vlak a prakticky sám seba objaví až teraz. Bez toho, aby chcel, stáva sa hrdinom. Je to Joe Haak, kto pomôže zachrániť veľrybu, kto nahromadí zásoby pre celú dedinu, kto počas pandémie pomáha každému, kto to potrebuje. Čo vám poviem, svet potrebuje viac Joeov Haakov.
Nezabúdajte na veľrybu je zmesou príbehu jednej dedinky, jedného človeka, apelu na potrebu ľudskosti, nádeje, že sme predsa len lepší ako vyzeráme, ale aj napätia. John Ironmonger sa nevyhýba brnkaniu na city ani miernemu pátosu, ale je to v miere, ktorá je pre mňa absolútne tolerovateľná. Odporúčam čítať v zhoršujúcom sa počasí a pandemickej situácii, má efekt ako šálka horúcej čokolády.