A review by hanazet
Blízko divokého srdca, by Clarice Lispector
5.0
“Isté okamihy v hudbe. Hudba patrí do rovnakej kategórie ako myslenie, oboje kmitá rovnakým pohybom i formou. Ako myslenie, aj ona je natoľko dôverná, že sa rodí, práve keď ju začuje. Ako myslenie, aj ona je natoľko dôverná, že keď Joana počuje, ako niekto opakuje ľahké odtienky zvukov, odrazu má pocit, akoby ju zaskočili a odhalili.”
Jedna z najzložitejších a zároveň najuchvacujúcejších kníh, čo som doteraz prečítala. Hoci som už Clarice Lispector poznala, lebo sa mi zázračne podarilo uchmatnúť si asi posledný kus Všetkých poviedok, tentoraz ma prevalcovala ešte intenzívnejšie. Pretože presne tak Clarice píše - jej štýl neviem nazvať inak ako intenzívny. Vysokokoncentrovaný, taký naliehavý, akoby Clarice potrebovala nutne vypovedať všetko to, čo skladá do riadkov, akoby nemala žiadny rešpekt nielen k štýlu, ale ani k čitateľovi. Ber alebo nechaj tak. Clarice je kráľovná, ktorá sa nepotrebuje zapáčiť, nechce byť ľúbivá. Chce písať, chce rozprávať, chce objavovať slová. Clarice bola - vo svojich knihách stále je - diva, svojská a svojhlavá a práve v tom je absolútne dychberúca. Napokon, tak to s divami býva, rešpektujete ich rozmary a zbožňujete ich. Beriete.
Keď ma z Artfóra oslovili moderovať diskusiu o Clarice Lispector, bola to výzva. Rozprávať sa o žene, ktorá je aj desaťročia po smrti legenda a pojem, samostatná kategória - lebo je len Clarice Lispector, ju nikam neupracete - to chce pocit, že ste aspoň trochu pochopili… a ja som pri knihe Blízko divokého srdca chvíľami tápala, musela sa vracať, čítať znova, odložiť ju. Clarice Lispector ma zrazu stiahla do víru myšlienok a slov a ja som sa bezmocná krútila a cítila ako v odstredivke. Aká úľava pre mňa bola, keď so mnou počas diskusie prekladateľka Jana Benková Marcelliová súhlasila - Clarice skutočne takýto odstredivkový efekt vyvoláva.
Jane Benkovej Marcelliovej patrí obrovská poklona za to, ako dokázala jej štýl pretaviť do slovenčiny, keďže Clarice si išla svoje a v portugalčine porušovala pravidlá i predstavy o “správnom” písaní. Fascinuje tým aj dnes, skoro 80 rokov od vydania jej prvého románu, ktorým je práve Blízko divokého srdca. Mala 22 rokov, keď ho stvorila, naliehavú výpoveď mladej ženy, ktorá napriek počiatočnej snahe nezapadá do obyčajov a konvencií, ktorá vníma viac ako ostatní okolo nej, premýšľa, hľadá odpovede, skúma seba i ostatných. Pri čítaní sa ma zmocňoval úžas, aké myšlienky dokázala taká mladá dievčina sformulovať.
“Vzdialenosť, ktorá oddeľuje city od slov. Už som o tom premýšľala. A najzvláštnejšie je, že vo chvíli, keď sa pokúsim prehovoriť, nielenže nevyjadrím, čo cítim, ale to, čo chcem, pozvoľna sa premení na to, čo hovorím. Alebo prinajmenšom bezpochyby konám na základe toho, čo poviem, nie toho, čo cítim.”
Koľko v Joane je z autorky? Môžeme iba hádať, ale výpoveď znie chvíľami tak osobne, že azda aj pomerne dosť. Musia byť založené na pozorovaniach ženy, ktorá bola zrejme od začiatku iná. Vzrušujúco iná. A čo je pre mňa najfascinujúcejšie - aj keď raz jej knihu prečítate, otvorte ju o týždeň a nájdete v nej zase niečo nové, čo vás odrovná a poviete si - musím to čítať znova.
Napriek všetkému ale tuším, že Blízko divokého srdca nie je pre každého. Kto však nájde zaľúbenie v tejto čarodejnici, ten sa jej bez reptania odovzdá.
“Na čom teda záleží: treba žiť, alebo vediet, že žijeme? - Ozaj rýdze slová, krištáľové kvapky. Cítim, ako sa vo mne zmieta žiarivý vlhký tvar. Ale kde je to, čo chcem povedať, kde je to, čo mám povedať?”
Jedna z najzložitejších a zároveň najuchvacujúcejších kníh, čo som doteraz prečítala. Hoci som už Clarice Lispector poznala, lebo sa mi zázračne podarilo uchmatnúť si asi posledný kus Všetkých poviedok, tentoraz ma prevalcovala ešte intenzívnejšie. Pretože presne tak Clarice píše - jej štýl neviem nazvať inak ako intenzívny. Vysokokoncentrovaný, taký naliehavý, akoby Clarice potrebovala nutne vypovedať všetko to, čo skladá do riadkov, akoby nemala žiadny rešpekt nielen k štýlu, ale ani k čitateľovi. Ber alebo nechaj tak. Clarice je kráľovná, ktorá sa nepotrebuje zapáčiť, nechce byť ľúbivá. Chce písať, chce rozprávať, chce objavovať slová. Clarice bola - vo svojich knihách stále je - diva, svojská a svojhlavá a práve v tom je absolútne dychberúca. Napokon, tak to s divami býva, rešpektujete ich rozmary a zbožňujete ich. Beriete.
Keď ma z Artfóra oslovili moderovať diskusiu o Clarice Lispector, bola to výzva. Rozprávať sa o žene, ktorá je aj desaťročia po smrti legenda a pojem, samostatná kategória - lebo je len Clarice Lispector, ju nikam neupracete - to chce pocit, že ste aspoň trochu pochopili… a ja som pri knihe Blízko divokého srdca chvíľami tápala, musela sa vracať, čítať znova, odložiť ju. Clarice Lispector ma zrazu stiahla do víru myšlienok a slov a ja som sa bezmocná krútila a cítila ako v odstredivke. Aká úľava pre mňa bola, keď so mnou počas diskusie prekladateľka Jana Benková Marcelliová súhlasila - Clarice skutočne takýto odstredivkový efekt vyvoláva.
Jane Benkovej Marcelliovej patrí obrovská poklona za to, ako dokázala jej štýl pretaviť do slovenčiny, keďže Clarice si išla svoje a v portugalčine porušovala pravidlá i predstavy o “správnom” písaní. Fascinuje tým aj dnes, skoro 80 rokov od vydania jej prvého románu, ktorým je práve Blízko divokého srdca. Mala 22 rokov, keď ho stvorila, naliehavú výpoveď mladej ženy, ktorá napriek počiatočnej snahe nezapadá do obyčajov a konvencií, ktorá vníma viac ako ostatní okolo nej, premýšľa, hľadá odpovede, skúma seba i ostatných. Pri čítaní sa ma zmocňoval úžas, aké myšlienky dokázala taká mladá dievčina sformulovať.
“Vzdialenosť, ktorá oddeľuje city od slov. Už som o tom premýšľala. A najzvláštnejšie je, že vo chvíli, keď sa pokúsim prehovoriť, nielenže nevyjadrím, čo cítim, ale to, čo chcem, pozvoľna sa premení na to, čo hovorím. Alebo prinajmenšom bezpochyby konám na základe toho, čo poviem, nie toho, čo cítim.”
Koľko v Joane je z autorky? Môžeme iba hádať, ale výpoveď znie chvíľami tak osobne, že azda aj pomerne dosť. Musia byť založené na pozorovaniach ženy, ktorá bola zrejme od začiatku iná. Vzrušujúco iná. A čo je pre mňa najfascinujúcejšie - aj keď raz jej knihu prečítate, otvorte ju o týždeň a nájdete v nej zase niečo nové, čo vás odrovná a poviete si - musím to čítať znova.
Napriek všetkému ale tuším, že Blízko divokého srdca nie je pre každého. Kto však nájde zaľúbenie v tejto čarodejnici, ten sa jej bez reptania odovzdá.
“Na čom teda záleží: treba žiť, alebo vediet, že žijeme? - Ozaj rýdze slová, krištáľové kvapky. Cítim, ako sa vo mne zmieta žiarivý vlhký tvar. Ale kde je to, čo chcem povedať, kde je to, čo mám povedať?”